Svätodušné sviatky - v liturgii cirkvi
Hoci v Novej zmluve máme niekoľko Pavlových zmienok o Letniciach (Sk 20,16 a 1K 16,8), zdá sa, že v daných textoch ide ešte o židovské chápanie Letníc. Nemáme dôkazov, že by sa Turíce špeciálne praktizovali už v prvom storočí, odkaz nachádzame až u Hippolyta Rímskeho († 217), alebo ako súčasť 50-dňového veľkonočného obdobia ešte skôr v apokryfnom spise Epistula apostolorum z 2. storočia. Tento deň bol vyvrcholením celého tohto obdobia, keď sa jeho ešte stále veľkonočný charakter potvrdzoval okrem typických liturgických textov aj udeľovaním svätého krstu tým, ktorí ho z rozličných dôvodov nemohli prijať ešte počas veľkonočnej vigílie (nočnej bohoslužby). Až vo 4. storočí sa jeho spätosť s Veľkou nocou začala pomaly uvoľňovať a samostatne bol oddelený deň Vstúpenia a vzápätí aj deň zoslania svätého Ducha.
V pravoslávnom prostredí ostalo päťdesiatdňové obdobie zachované dosiaľ, uzatvorené je Päťdesiatnicou, čo je názov pre Turíce. Už vo 4. storočí sa podľa historických záznamov (Itinerarium Egeriae, 381-384) v samotnom Jeruzaleme konali trojdňové okázalé oslavy s pripomienkou vzniku kresťanskej cirkvi a zoslania Svätého Ducha a s poukazom na svätú Trojicu, keďže zostúpením Ducha sa sebazjavil samotný Trojjediný Boh. Slávnostné bohoslužby pozostávali z nočného bdenia, liturgie a denných bohoslužieb konaných s procesiami veriacich vo viacerých kostoloch, predovšetkým však na hore Sion, ako mieste, kde žili apoštolovia a potom na Olivovej hore, kde bola jaskyňa, v ktorej podľa tradície Ježiš vyučoval svojich učeníkov. Bohoslužby boli veľmi bohaté, mali šesť častí (sekvencií), končili až po polnoci. Ba pokračovali aj druhým a tretím dňom. Neskôr v pravoslávnom prostredí pribudlo sedem dní oslavy Päťdesiatnice, počas ktorej je zakázaný pôst a až po ich skončení nastúpi tzv. Apoštolský pôst, ktorý trvá až do sviatku Petra a Pavla (podľa juliánskeho kalendára až 12. júla, teda pôst trvá od 8 do 42 dní podľa dátumu Veľkej noci). V ruskej pravoslávnej cirkvi sa v . 14. storočí v nedeľu Päťdesiatnice začal svätiť aj sviatok Svätej Trojice a dodnes je to tak. Všetky nasledujúce dni cirkevného roka až do pôstneho obdobia a jeho prípravy v ďalšom roku sa nazývajú podľa dní po Letniciach, napr. 35. streda po Päťdesiatnici. V pravoslávnej tradícii je farbou tohto obdobia zelená a naznačuje duchovnú plodnosť Kristovej cirkvi. Zelenými ratolesťami či čerstvo pokosenou trávou vyzdobujú nielen kostoly, ale aj svoje domácnosti. Ikona sviatku zobrazuje dvanásť apoštolov sediacich v polkruhu, často v ich strede Panna Mária, v hornej časti ikony na nich zostupuje Duch svätý v podobe ohnivých jazykov a v spodnej časti je zobrazená alegorická postava Kozmos, ktorá symbolizuje svet. Kozmos je síce korunovaný zemskou slávou, no sedí v temnote spôsobenej nevedomosťou o Bohu.
Veľmi pestrá a podobná história sviatku je aj v západnej cirkvi. Nočné turíčne vigílie boli zavedené až neskôr (6. storočie), podobne aj oktáva (7. storočie). Postupne sa rozvíjala svätodušná liturgia o špeciálne, najmä procesiové spevy, typickým sa pre tento deň stala sekvencia Veni sancte Spiritus, ktorej autorstvo sa zvyčajne prisudzuje Stephenovi Langtonovi, arcibiskupovi z Canterbury († 1228), i keď niektorí ju datujú ako staršiu až do 10. storočia. Tento spev je základom nášho predspevu Najsvätejší.
Keď v 11. storočí vyrástla prax novén, deväťdňových modlitieb pred sviatkami cirkevných svätcov, dostala sa samostatná novéna aj k Svätodušným sviatkom ako odkaz na deväť dní, počas ktorých apoštolovia čakali v Jeruzaleme po nanebovstúpení Krista, kým na nich nebol zoslaný Svätý Duch.
Typickým obrazom slávenia Turíc v západných cirkvách bývala Panna Mária uprostred učeníkov s plameňmi na hlavách, niekedy aj so zobrazenými rozdelenými oblakmi naznačujúcimi fúkanie vetra, lúčmi svetla a Duchom v podobe holubice. Kým východná ikonografia k sviatku bola pomerne statická, na západe je väčšia variabilita a aj pomerne odlišné vyobrazenia biblickej udalosti.
Oktáva ôsmich dní bola často predmetom otázok, najmä keďže sa počas nej nekonali súdy, zakázaná bola aj práca poddaných, čo bolo pre hospodárstvo iste náročné. Až synoda v Kostnici (nem. Konstanz) v r. 1094 v rámci viacerých cirkevných reforiem obmedzila zákazy iba na tri dni, neskôr, v roku 1771 pápež Klement XIV. zrušil svätodušný (aj veľkonočný) utorok ako oslobodený od práce, o 7 rokov neskôr aj povinnú omšu v tento deň a v roku 1911 pápež Pius X. v rámci znižovania počtu cirkevných sviatkov bol zo zoznamu vypustený aj svätodušný pondelok. Po liturgickej reforme 2. vatikánskeho koncilu už nie je súčasťou veľkonočného, ale je dňom bežného, tzv. cezročného obdobia. Podobný vývoj možno sledovať aj v našej cirkvi, kým Ružomberská synoda (1707) ešte pozná tri svätodušné dni, Peštianska synoda (1791) už pozná iba dva. Rímskokatolícka cirkev má od r. 2018 namiesto svätodušného pondelka Spomienku Preblahoslavenej Panny Márie, Matky Cirkvi. Preto nie je v mnohých krajinách štátnym sviatkom, ani u nás. Z okolitých krajín si ho dodnes podržali v Rakúsku, Maďarsku a Ukrajine.
U nás patria Turíce do Svätodušného kruhu slávnostnej polovice cirkevného roka (začína sviatkom Vstúpenia a končí Trojičnou nedeľou). Svätodušná nedeľa sa všeobecne považuje za tretí najväčší sviatok kresťanskej cirkvi, aj preto ju máme v cirkevnom roku vyznačenú ako výročný (resp. výročitý) sviatok s tradíciou popoludňajších nešporných služieb Božích. Iba na Veľkú noc, Vianoce a v tento deň spievame v našej liturgii slávnostnú slávu.
Farebným symbolom Svätodušných sviatkov je všeobecne v západných cirkvách červená ako farba radosti a ohňa Svätého Ducha.
Propriálnymi textami pre prvý deň (nedeľu) bola ako introit kombinácia textov z (pre nás apokryfnej) knihy Múdrosti 1,7a: „Duch Pánov napĺňa celú zem.“ a Ž 68,4,2, v evanjelickom prostredí po odmietnutí nekanonických textov v predtranovskom období Ž 68,29-30. Ako epištola bol predpísaný neepištolický text Sk 2,1-11 priamo o zoslaní Svätého Ducha, v našich agendách rozšírený na Sk 2,1-21 (Petrík, 1952) až na Sk 2,1-14a.22-24 (agenda 1996). Pre evanjelium je vybratý text J 14,23-31 (v najnovšej agende skrátený na 14,23-27) o zasľúbení Ducha.
Druhý deň mal ako introit identický text s prvým sviatkom, neskôr (naše agendy) Iz 32,15-18. Ako epištola Sk 10,42-48 – Petrovo svedectvo v Kornéliovom dome o príchode Ducha aj na pohanov a evanjelium J 3,16-21- záver Ježišovho rozhovoru s Nikodémom o konaní kresťana v Duchu.
V Tranovskom kancionáli (vydanie 1949) nájdeme k svätodušnej nedeli odporučených 8 piesní, z nich sa šesť dostalo do súčasného spevníka: ES 171, 174, 253, 273, 300 a 565. Rovnako k svätodušnému pondelku bolo vybratých 8 piesní, z nich iba štyri nájdeme v našom spevníku: ES 172, 174, 177 a 179.